Páskovanie

Autor: Vlastimil Švec | 26.6.2012 o 7:46 | (upravené 26.6.2012 o 7:54) Karma článku: 6,91 | Prečítané:  562x

„Olympijská zlatá medaila je dôkazom toho, že niekto spravil úplne zbytočnú vec  lepšie, ako ostatní.“ Joseph Heller. Iba by som doložil, že nejde iba o olympiádu.  

 

Môj syn mal prvý krát vo svojom „karatistickom živote" páskovanie. Pre tých, čo netušia o čo ide, je to skúška, v ktorej predvádza povinnú zostavu zvanú KATA a za jej zvládnutie, či nezvládnutie obdrží, či neobdrží právo nosiť na svojom bielom opasku žlté konce. Je to poznávacie znamenie, že ten, kto má na opasku žlté konce má zvládnutý technický stupeň 8.KIJU, teda že zvládol vyššie uvedenú zostavu tak, že bol spokojný skúšobný komisár.

 

Môj syn danú zostavu neurobil bez chýb, zaváhal a teda žlté konce nedostal. Okrem neho nedostali právo nosiť žlté konce ani ďalší dvaja chlapci, ktorí však, podľa vyjadrenia namrzenej a sklamanej trénerky (z verdiktu skúšobného komisára), zvládli uvedenú zostavu bez chýb a..:

„Nechápem o čo mu šlo, tí chlapci to zvládli bez chýb, ja neviem čo to malo znamenať. Veď to zacvičili bez chýb. Toto ja už nebudem robiť, končím..." trénerka bola navidomoči sklamaná. Otočila sa na mňa : „Váš Samko urobil chybu, zasekol sa, takže uňho to bolo OK, ale tí dvaja chlapci no nechápem..." atď. (skúšky boli neverejné, neviem posúdiť objektívnosť).

Toľko v krátkosti fakty.

 

Čo sa to s nami stalo? Čo sa to stalo so mnou, že som tam vôbec svojho syna bral?! Ako je to?

OLYMPIJSKÉ HRY. HRY!

Šport je hra, je to zábava, odreagovanie sa, spoznávanie nových ľudí, vytváranie sociálneho kontaktu, kreativita, rozvíjanie spolupatričnosti, lásky voči svojmu okoliu, chrabrosti, rytierskosti, veľkorysosti voči fyzicky slabším, energia, ktorú si môžeme vymieňať, je to stav meditácie, stav zdieľania duševna a fyzična, stav eufórie.

Šport nie je páska, šport nie je medaila, šport nie je ani pocit z vítazstva ani prijemný pocit z pokorenia súperov, šport nie je zápolenie, ani snaha vyniknúť.

„Šport" a „víťazstvo nad inými" sú pojmy, ktoré by nemali mať nič spoločné.

Kam sme to tento svet dostali a kam ho dostať chceme?! Veľakrát som svedkom (prebieha ME vo futbale tam to vidím tiež), že  športovec sa ani nie tak teší zo svojho víťazstva ako skôr z pokorenia súpera. Gestá nadradenosti na tábor súperových fanúšikov je už skôr samozrejmosť ako niečo, nad čím by sme sa mali pozastaviť.

Dostávame do športu prvky, ktoré tam pôvodne nikdy neboli, a ani tam nepatria. Pomaly začínam chápať citát Josepha Hellera z úvodu, to nie je o tom, že by šport zaznával, ale o tom, že sme zo športu spravili niečo, čo ho degraduje na obyčajnú SÚŤAŽ. Ale to šport nikdy nebol a nikdy ani nechcel byť. Spomínam si na to, ako sme na našom prvom firemnom futbalovom turnaju mali mužstvo zložené zo skladníkov, ktoré bolo fakt vynikajúce. Keď prvé dva zápasy skončili fiaskom súperov, dohodli sme sa, že si mužstvá domiešame. Nešlo o to, aby „skladníci" vyhrali a kolegovia z inej pobočky prehrali. Šlo  o to, aby sme sa zabavili. Aby si do lopty mohli kopnúť všetci...

Možno preto som vždy preferoval individuálne športy, kde je jednoduchšie vybrať si partnera na rovnakej „vlnovej dĺžke", a keď som takého nenašiel, športoval som sám. Možno preto, aj keď bol  môj syn zo začiatku sklamaný, stačila mu minúta v našej rodičovskej prítomnosti aby bol v pohode.

Prišli sme domov, zakopali sme si loptu na tráve, najedli sme sa, sadli sme si na sedačku, Samko  sa o mňa oprel , hlavu mi položil na hrudník ja som mu ovinul ruku okolo ramien a ticho sme sedeli a vnímali svoju prítomnosť. Ja som myslel na to, čo by mu šport mohol naozaj dať a na to, čo sa tento náš svet snaží aby šport deťom dával. Ak bude môj syn chápať šport tak, ako ja, možno ho vôbec „nezocelí", možno v ňom vôbec nevzbudí dračiu silu a snahu víťaziť a pokorovať iných, možno mu nepomôže do súčasného sveta súperenia možno sa nikdy „nebude mať dobre" tak, ako to chápe súčasná spoločnosť. Ale budem sa celou svojou silou snažiť, aby sa „mal dobre" preto, že to tak cíti, a preto, že mu robí radosť, keď sa dobre cítia aj ľudia okolo neho a nie preto, že jeho „má sa dobre" posudzujú iní.

A možno ešte pár slov o samotnej súťaži (aj keď sa nimi iba vraciam do „reálneho" sveta):

Pre mňa osobne, ide o prudké zlyhanie skúšobného komisára. Zlyhanie jeho človečenskosti.  Nezvládol svoju úlohu, nie je to tréner, ktorého by som si mal vážiť. Motivácia je preňho úplne neznámy pojem. Nie, nehovorím o svojom synovi, spravil chybu nedokončil zostavu tak, ako mal. Hovorím o tých ďalších, ktorí ju zvládli, iba, akosi, neboli perfektní...

7-ročné dieťa a žlté konce, ktoré nedostal, napriek tomu, že sa snažil. Aj vy v tom konštatovaní vidíte trápnu smiešnosť celej situácie, alebo to tak vidím iba ja?

Možno preto sa celý svoj život cítim ako Yossarian.

yoss

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?