Motto: „Poriadok je dcérou slobody, nie naopak."
Začalo to úplne nevinne. Mal som rozčítaného Orwela 1984 (deti mám ešte malé, cez obed zvykli spávať a ja som na ten čas potreboval nejaké rozptýlenie), je to útla kniha, vedel som, že ju „dorazím" za jeden deň. A tak som si ako náhradné čítanie zobral so sebou titul, o ktorom som bol, podľa jeho názvu presvedčený, že ju budem lúskať nielen 12 dní dovolenky, ale možno aj ďalšie dva mesiace. Navyše som si ju kúpil úplne „náhodou" ako omyl pri výbere spisovateľa. Pôvodne som si chcel kúpiť knihu od Michaela Rowbothama, (má dlhý názov: štúdium moderných peňazí, dlhové otroctvo, niečo také), no do vyhľadávača som zadal to meno nepresne a google (..sa o to postaral..) mi ponúkol meno Rothbard. Murray Newton Rothbard : Ekonomie státnich zásahu - cez 400 stranový titul. (aj Vy máte pocit, že čo stojí za to si prečítať vychádza väčšinou v češtine?). Už len jej názov, keďže nie som ekonóm, vo mne vyvolával dojem, že to bude čítania hádam aj na rok.
Orwela som naozaj dočítal za jeden deň, a tak som sa počas jedného horúceho obedňajšieho slnka, keď v izbe deti sladko oddychovali, pohrúžil do stránok tohto pojednania. Prvých dvadsať strán potvrdilo moje „obavy", resp. moje nádeje,, že budem mať čo držať nielen nasledujúcich 12 dní, ale oveľa dlhší čas, takže o „zábavu budem mať postarané".
Predslov vydavateľa, predhovor autora, predhovor k novému vydaniu, Pojmy....Uff..! Trvalo mi to skoro dva dni.
A potom to prišlo!
Ako uragán, ako hučiaci vodopád sa mi to prehnalo hlavou a dva dni som nebol schopný komunikovať, až kým som knihu neodložil. Pochopiť, uvedomiť si, že tak silný pojem akým je sloboda som zle chápal celý svoj 4-krížikový život je silné zistenie. 17. Novembra 1989 som spolu s ostatnými na námestí kričal, „vráťte nám slobodu!" uvedomenie si toho, že som nemal ani poňatia čo chcem je silné zistenie. Uvedomenie si toho, že keby som, v tej dobe vedel, čo sloboda je, tak sa jej zrieknem aj sám je silné zistenie.
Dnes viem, že pojem sloboda je, ihneď za pojmom „láska", ten najdôležitejší pojem v ľudskom živote. Tak, ako v Ezopovej bájke o psovi a vlkovi, kedy vlk odmietol všetky výhody „domácich papúč" psa, teplo, plné brucho, spokojný život, kde iba sem-tam zašteká pre jeden jediný dôvod. Od obojku vyšúchaný kožuch okolo krku psa. Ako hovorí vlk: „Obojok? Strata slobody? Uf, to je príliš veľká cena za všetky tie výhody, ktoré si mi povedal."
Dnes viem, že sloboda je absolútny pojem. Niečo ako „žena je tehotná". Nemôže byť trošku tehotná, tak, ako ani človek nemôže byť „trošku slobodný" či „trošku neslobodný". Akékoľvek, aj to najdrobnejšie obmedzenie slobody, znamená jej rozvrat a likvidáciu.
Dnes viem, že akýkoľvek gramatický predmet pri pojme sloboda je skôr karikatúra daného pojmu. Sloboda slova, sloboda prístupu k informáciám, či sloboda pohybu, alebo sloboda prejavu. Čo je to? To nemá so slobodou vôbec nič spoločné, je to ako: „Držte huby! No dobre, tak môžete niečo povedať, ale iba keď Vám to dovolíme a iba to, čo môžete."
Dnes viem, že sloboda je niečo, za vybojovanie čoho sme schopní položiť aj svoj vlastný život, ale keď ju už máme sme schopní ju vymeniť za hocičo, aj za obyčajné plné brucho.
Nie je nič príjemné zistiť, že demokracia, o ktorej som bol presvedčený, že je to skutočná sloboda je iba totalita väčšiny nad menšinou.
Dnes viem, (po rozhovoroch so svojim okolím), že sloboda je najmenej chápaný pojem. „Slobodným" ľudom v mojom okolí sa javí „normálne", že existujú dane, že peniaze môže emitovať iba centrálna banka, že existuje zákon o zákaze pichať si do SVOJHO tela drogy, že existuje povinná školská dochádzka, že ak nájdete na SVOJOM pozemku archeologický nález, musíte to oznámiť, že nemôžete na SVOJOM pozemku vyťať strom, že matka je povinná postarať sa o svoje dieťa, že môže byť trestaný ten, čo vyzýva k rasizmu, ale sám sa akcií nezúčastňuje , že môže byť potrestaný ten, čo neoznámi trestný čin, že sú na svete patenty, dovozné clá, či kvóty.
Dnes viem, že sloboda má iba dve charakteristiky:
1. každý si môže robiť čo chce, kým tým neobmedzí slobodu iného jednotlivca
2. Nikoho nie je možné súdiť za nečinnosť, resp. nikoho nie je možné nútiť robiť to, čo robiť nechce(trestný čin neposkytnutia prvej pomoci - trestný čin NEČINU, to sa už hanbou červená aj logika).
Dnes viem, že na slobodu súčasná spoločnosť ešte nedozrela, dnes viem, že naša úroveň si ešte nezaslúži život v tomto úžasnom „pojme". Pretože sloboda je neodmysliteľne spätá s pojmom zodpovednosť, a ten je nám čím ďalej, tým viac vzdialený. Je veľmi pohodlné ukázať na niekoho iného, ktorý je zodpovedný za náš život, je to úžasne jednoduché a bezbolestné. My vlastne ani nechceme slobodu, niekde na pozadí vedomia, by sme boli najradšej, keby sme ju ani nevybojovali, preto je boj za slobodu stále taký „malátny". Vykrikujeme tie heslá iba tak, iba aby sa „nepovedalo".
Sme zahrabaní v zodpovednostiach, omyloch, a predstavách, zabúdame, (ba dokonca si myslím, že akoby naschvál), zotrvávame v tisícorakých zodpovednostiach, neuvedomujúc si, že zodpovednosť kráčajúc ruka v ruke so slobodou sa vždy, vždy týka jednotlivca.
Tak, ako to absolútne presne vystihol Osho:
„Nemáte zodpovednosť voči žiadnemu národu, žiadnej cirkvi, žiadnemu Bohu ani rodine. Vy máte zodpovednosť iba voči jednej veci. A tou vecou je poznanie samého seba.
A úžasné na tom je, že pokiaľ túto zodpovednosť splníte budete schopní bez akéhokoľvek úsilia plniť i mnohé ďalšie zodpovednosti. Ako náhle spoznáte vlastné bytie, dôjde vo Vašom videní k základnému prevratu. Cely Váš pohľad na život prejde radikálnou zmenou. Začnete cítiť nové zodpovednosti nie ako niečo čo je treba urobiť, nie ako povinnosť, ktorú je treba splniť, ale ako
radosť z konania."
A tým sa zároveň staneme aj slobodnými.
