Zbadal som ju náhle. V tisícine sekundy medzi pohľadom do spätného zrkadla a pohľadom cez čelné sklo na autom ujedajúcu zmes asfaltu . Dúhu. Myslel som, že sa mi sníva. Za sebou štyristo kilometrov, slnečného aj daždivého počasia. Mrakov, oblakov, aj čistej oblohy. Chaotických šoférov aj pohodových vychutnávačov si romatiky ciest. Hrala všetkými farbami svetelného spektra. Nemohol som sa na tú krásu počas šoférovania poriadne sústrediť a tak som odstavil unavené auto na neďalekom parkovisku prináležiacom blízkej penzínovej pumpe. Zabrzdil som, skrútol kľúčikom v štartéri, naftový motor si ešte troška zabručal a odfukujúc stíhol. Počul som jemný bzučivý dobeh turba a ticho, ktoré vzápätí vystriedal hluk bezpočtu áut smerujúcich ďalej za svojim cieľom.
Pomaly, pomaličky som sa vysúkal spod volantu, narovnávajúc si unavený chrbát, no oči nespúšťajúc z prírodného zázraku.
Postavil som sa vedľa auta, oprel sa bokom o dvere a díval som sa. Ticho, bez slov, iba s posvätnou úctou.
Dúha je dielo. A táto bola ako z rozprávky. Šesť farieb svetelného spektra. Červená, oranžová, žltá, zelená, modrá, fialová - boli jasné, s jemným prelínaním sa v ich okrajoch. Tvar bol dokonalý, ťahala sa od jednej strany horizontu až po stranu druhú. Bola tak krásna, tak jasná a neprerušná, že som podvedome čakal kedy na nej začnú tancovať anjelské bytosti, či preháňať sa na kočoch víly z tajomného sveta nepoznania. Ťažké daždivé mraky napchaté do prasknutia vodou jej bojazlivo a s rešpektom ustupovali. Lúče slnka, vytvártajúceho tento úkaz, si kliesnili cestu cez drobnú štrbinku zamračenej oblohy.
Bol som tak neuveriteľne malý. Biedny, vo svojich dennodenných problémoch, tak nedôležitý, tak smiešny, tak opustený a zároveň naplnený čistotou z videného. Malichernosť naháňania, zháňania, stresu z nepodstatného, závisti, ješitnosti, hnevu sa pod ňou javila ešte zreteľnejšie. Na chvíľu, na drobnučkú chvíľku som bol zrazu voľný. Zrazu vnútorne tak kľudný, zmierený so sebou, so svetom so všetkým čo naokolo mňa pobehuje, lieta, kričí, dotiera, čo ma vie naštvať, alebo potešiť; akoby ľahší o celú pozemskú hmotnosť. Oči videli zrazu jasnejšie, uši počuli zreteľnejšie, plech kapoty sa pod mojou dľaňou zdal drsnejší, vône naokolo boli intenzívnejšie. Hluk áut, aj keď počutý, nepredstavoval rušivý element, akoby to bolo súčasťou toho všetkého. Na krátky moment iný SVET. Bol to len okamih, ktorý ako prišiel tak odišiel. Akoby mi iba niekto chcel dať vedieť, našepnúť, že niečo iné je dôležité, niečo, na čo by som mal prísť sám.
Potom som tam už len stál. Obdivujúc síce nádheru videného, ale bez pocitu prekrásnej a uvoľňujúcej beztiaže. Vedome som sa snažil znova si ho navodiť, no už som bol bezmocný, zjavne preto, že ten úžasný pocit som dostal do daru. Na kratučkú chvíľu, uvedomujúc si jej neobsiahnuteľnú hodnotu.
Ďakujem Ti, Príroda.
Kto sa pozrel včera okolo šiestej večer nad Bratislavu, určite ju tam zazrel. Išiel som smerom od Brna a tak som ju videl ťahujúcu sa od Národnej rady, nad Inchebou až kdesi k hraniciam.
