reklama

Adoptovali sme si (Ako sme si...)

Ďakujem Natálii Blahovej za pomyselné nakopnutie. Možno naše skúsenosi a postoje pomôžu ľuďom ktorí nad tým premýšľajú.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (20)

Patrili sme medzi „zúfalcov“ ktorí nemali a nemohli mať deti. (Jeden potrat v ôsmom týždni, jedno mimomaternicové a potom už nič).

Patrili sme medzi „zúfalcov“ ktorí vyskúšali naozaj všetko. Aj ja som stál v malej zatuchnutej kabínke WC, kde som sa snažil z celých síl vypudiť zo seba tekutinu, z ktorej sa malo zistiť či som schopný oplodňovať. Vo vedľajšej kabínke si niekto plnil biologickú potrebu a celé to bolo dosť smiešne, ak už nepoužijem slovo „trápne“, navyše, keď som šiel s malou Petriho miskou po všetkých tých chodbách až do „laboratória“.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aj manželka prechádzala všetkými aj bolestivými vyšetreniami, výbermi a zbytočnými vkladmi. Celkovo 6 krát. Patrí jej za to môj bezhraničný obdiv a.... Láska.

A samozrejme nielen za to.

Aj my sme celé hodiny presedeli smutne si hľadiac do očí a zostavujúc si rebríček našich životných hodnôt a priorít. Pri plápolajúcej sviečke, pri vzduchom vznášajúcej sa atmosfére vonného oleja.

Riešenie: Adopcia. Nie pestúnska starostlivosť. Adopcia.

Keď som sa dozvedel cez čo všetko máme prejsť, zakrútila sa mi hlava. Obsažné dotazníky, psychologické sedenia, návštevy sociálnych pracovníčok, prehliadka u lekára, potvrdenie o ročnom príjme, odpis (už nie iba výpis) z registra trestov, list vlastníctva na nehnuteľnost z “Registra“ (mohol byť aj starší ako 3 mesiace), psychologické testy...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ano, najprv sa mi zakrútila hlava. Ale iba na chvíľu, to viete, chladná hlava sa nekrúti často, samého ma to prekvapilo.

Sme otrlí, alebo niečim výnimoční keď sme si jedného dňa sadli za stôl, na ľavú stranu napoly rozdeleného papiera sme si napísali čo všetko máme absolvovať, čo všetko máme zabezpečiť a na pravú stranu sme si napísali jediné slovo „Dieťa“. ?

Sme otrlí, alebo niečim výnimoční, alebo dokonca zúfalí, keď sme sa nad ľavou stranou iba usmiali a mávli rukou?

Ale nie. Ani otrlí, ani výnimoční, ani zúfalí. Jednoducho sme si iba uvedomili hodnotu, samozrejme, nie tú finančnú. Nepýtali sme sa prečo to všetko potrebujú, ani sme sa nepýtali či všetci biologickí rodičia absolvujú takéto niečo pred pôrodom, ani sme nepochybovali o tom, že je to potrebné a zákonom stanovené. Odpoveď na tieto otázky nás totiž nezaujímala. Paradoxne nám k tomuto „zmiereniu sa so situáciou“ dopomohla najpravicovejšia veta akú poznám. „Nič nie je zadarmo, všetko niečo stojí.“  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A potom je to už o ľudoch, ktorých stretávate.

Možno sme mali iba šťastie, že tí, ktorých sme stretávali my, boli ľudia, ktorým patrí môj obdiv.

Keď som videl tie „šanóny“ písaných osudov detí opustených, zanedbávaných, týraných v kancelárii na sociálnom úrade, keď som videl tie fotografie detí „vhodných na osvojenie“, keď som videl tie šanóny plné žiadostí o osvojenie cítil som sa s našimi povinnosťami a problémami tak malý.

Biologicky počať a donosiť dieťa trvá 9 mesiacov.

Vybaviť všetky formality a dostať oficiálne listom, že ste vhodný pár na osvojenie nám trvalo 7,5 mesiaca, aj to iba preto, že sme sa na túto cestu podujali cez letné mesiace, kde sme si vďaka dovolenkovému obdobiu ťažko nachádzali termíny sedení u psychologičky. Čistý čas 6 mesiacov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No a potom prišiel deň D keď sme sa vybrali na sociálny úrad „vybrať si dieťa“.

„Tak, čo máte na sklade?“ asi takto by sa dalo jednou cynickou vetou povedať to, čo v kancelárii nasleduje.

V čase keď sme tam boli my, to boli iba fotky a krátky popis rodičov a chovania dieťata, jeho pôrodná a popôrodná anamnéza. Dnes je to už aj DVD. Chápem dôvody zrušenia návštev v domovoch pred výberom dieťaťa. Asi to naozaj psychike detí nepomáha. „Každý deň je tu nejaký pár. Vyberie si mňa, alebo nie? NIE! Prečo?, čo je na mne zlé, prečo si vybral Fera, keď ten si ešte nevie umyť zuby?!“

Preberáme si fotky a vyberáme najkrajšie dieťatko, s bezproblémovou anamnézou, s bezproblémovými rodičmi, s pevným a trvalým zdravím, hnedovlasé s hnedými očami, ktoré ak vyrastie bude sa podobať na nás s približne rovnakou výškou a hmotnosťou akú mám ja, alebo manželka. (Neusmievajte sa, podľa toho čo nám povedali, aj takí rodičia tam boli). Také dieťa ale nenájdete. Každé ma nejaký problém. Tento je apatický, tento je je vážne chorý má poškodenú pečeň, táto je dcérou narkomanky a alkoholika a aj tak vyzerá, tento má hypertenziu, tejto nepoznáme otca, nevieme čo bol zač, alebo už iba ten problém, že je opustené....

Jediné čo si musíme uvedomiť a čo sme si aj uvedomili a čo nám aj pomohlo, je dívať sa na dieťa, nie na jeho anamnézu.

Kto z nás si môže byť istý čo bude z dieťaťa, ktoré nazveme naše biologické?

Biblia hovorí-necitujem „Trest za hriech môže prísť až do siedmeho pokolenia“, moderná genetika potvrdzuje „Choroba, povahové črty, predispozície môžu spať v génoch až do siedmej generácie, to znamená že ak nejakou dedičnou chorobou trpel váš pra-pra-pra-pra-pra dedo môžu byť všetci pred vami zdraví a choroba môže prepuknúť akurát u vás.“

Vieme všetci akých sme mali predkov? Čo keď môj pra-pra dedo bol vrah?, alebo čo keď moja pra-pra-pra babka bola ťažká schyzofrenička?

Nie, tým sa nezaoberáme, jednoducho vyberáme prvú fotku, ktorá nám padla do ruky. Je na nej chlapček. Krásny. Dieťa totiž môže byť iba krásne ak je vaše.

A my sme vedeli, že je náš.

20.novembra 2004 sme povedali, že toto dieťa si pôjdeme pozrieť do domova.

Držal som na rukách 5,5 mesačný batôžtek, pozeral som mu do očí a videl som sa v nich. Odpočíval pokojne, tesne po papaní. Usmial sa na mňa.

Človek niečo v sebe má, neviem ako to nazvať, je to nejaký mikrospínač, ktorý keď sa zopne zrazu človek nadobudne istotu. A keď hovorím istotu, myslím tým ISTOTU.

Nám sa ten mikrospínač zopol skoro súčasne a my sme vyslovili vetu nahlas skoro bez časového rozdielu:

„Toto je náš syn.“

Ano, počúvali sme lekárku, psychologičku domova, riaditeľku, o ňom, o jeho matke, otec bol neznámy, o jeho pôrode, že nedýchal, že má hypertenziu svalstva, že to, že ono. Počúvali, ale neprikladali tomu žiaden význam. Toto je náš syn.

20. decembra sme si boli zobrať ten najväčší dar nášho života. Boli to zatiaľ Najkrajšie Vianoce.

Celé to trvalo 8,5 mesiaca. O 15 dní kratšie ako biologická cesta.

Dnes má náš Samko 25 mesiacov. Písal som o ňom už v predchádzajúcom blogu.

Milujem tie chvíle.

A ja ich naozaj milujem.  

Ako sa k nám choval štát po tom, čo sme ho už mali doma niekedy nabudúce.

Vlastimil Švec

Vlastimil Švec

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som obyčajný pracujúci človek a píšem o obyčajných veciach. Starám sa o svoju rodinu a som nesmierne šťastný, že sa zatiaľ každé ráno budím živý a zdravý. Verím v ľudský rozum v jeho najanalytickejšej podobe, verím v ľudské srdce v jeho najláskavejšej podobe a verím v ich dokonalú spoluprácu. A verím vo vetu „Ži a nechaj žiť.“ Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu