Som vegetarián. Už dva roky som vegetarián. Nie nemá to nič spoločné so zdravím; odvtedy ako som začal s vegetariánstvom som pribral deväť kíl. Nie, naozaj to nemá nič spoločné so zdravím. Ide o filozofiu, ide o to, že pokiaľ nebudem musieť, nebudem zabíjať iného živého tvora iba preto, aby som sa mohol zaliznúť a pred kamarátmi sa hrdiť, že moje grilované bravčové je to najlepšie grilované bravčové na celej planéte.
Vegetariánom som sa však nestal zo dňa na deň išlo to veľmi, ale veľmi pomaly:
Prvé som vylúčil hovädzie: Dedo mal kravu, ktorá s volala Belaňa, dávala starým rodičom mlieko, počúvala na meno a ukľudnila sa, ak bola nervózna, po jemnom pohladkaní na mieste medzi rohami a po, kľudným hlasom, vyslovenej vete: „No tak, moja.“. Mala veľké hnedé oči a keď som bol ako dieťa smutný, pohladkal som ju po krku, načo ona sklonila hlavu, aby som sa k nej mohol pritúliť, rozprávať sa s ňou, načo ona s nekonečnou trpezlivosťou stála so sklonenou hlavou, prežúvala svoju dennú dávku potravy a počúvala moje krivdy. Zomrela na starobu, nik z rodiny ju nebol schopný zaniesť na porážku. (Akurát bol potom problém s odvezením jej tela...). Keď ju odvážali stál som vedľa deda neschopný slova. A ja od tej doby vidím v každej krave Belaňu.
Druhú som vylúčil hus. Ako 10-ročné dieťa som totiž videl ako moja krstná mama zarezáva hus tupým nožom. Držala ju pod pazuchou, ľavou rukou jej ohla hlavu a v pravej ruke držiac tupý nôž jej rezala do zátylku. Hus sa šklbala, vrieskala, kopala nohami. Tento nerovný boj trval asi minútu, hus po tom ako sa zo strachu úplne vyprázdnila sa vzdala a už len útrpne prečkala boj teraz už mojej krstnej mamy s tupým nožom, aby už konečne hus zniesla zo sveta. Stál som pri nej, neschopný slova.
Tretieho som vylúčil zajaca. Môj dedo ich choval a, bolo to hádam v ten istý rok, som bol svedkom ako zajaca visiac za zadné nohy dolu hlavou zle trafil kovou tyčou po zátylku. Plač zajaca je hrozný, pripomína to plač dieťata v deň jeho najútrpnejších smrteľných chvíľ. Stál som pri dedovi nechopý slova.
Ako štvrté som vylúčil bravčové. Bolo to v dobe mojich štúdii na strednej škole v Bratislave, kde internát, v ktorom som prebýval bol v susedstve mäsokombinátu. Stojac pri okne som videl prichádzajúci kamión so živými prasatami. Šofér vyskočil, otvoril zadnú bočnicu a prasatá po jednom schádzali na pripravený drevený mostík odkiaľ ich pracovníci mäsokombinátu naháňali do príslušných priestorov. Poslednému prasaťu sa moc nechcelo a tak šofér vyskočil na korbu a hákom, ktorý sa používa na ťahanie mäsa sa zahnal a zapichol ho prasaťu rovno za krky. Ťahal ho po plechovej podlahe za neustávajúcho škrekotu a piskotu týraného zvieraťa. Na konci korby šofér zoskočil a potiahol nešťastné zviera. Medzi bočnicou a korbou je úzka štrbina, kde sa prasaťu zachytila ratica a svojou váhou padajúceho živého tvora si vytrhlo nohu od kolena. Na drevenú lavicu dopadlo prasa s buchotom zanechávajúc za sebou širokú stuhu krvi vytekajúcej z poraneného kĺbu. Zbytok nohy, ktorý zostal v štrbine sa ešte triasol v mŕtvolnom kŕči. Ďalší pracovník prebral od šoféra oceľovú tyč s hákom na konci a ťahal trpiace zviera za pomoci ďalších kolegov po drevenom mostíku a neskôr po asfaltovom podklade až zmizli za širokými plechovými dverami mäsokombinátu. Ešte dlho sa niesol povetrím hrozivý ryk zvieraťa, ktorého mäso sa možno ocitlo na druhý či tretí deň na niekoho stole. Stál som pri okne prikovaný hrôzou a neschopný slova.
Ako piatu som vylúčil rybacinu. Už len ich chytanie a preprava sú odpudzujúce. Vždy keď vidím ryby na háčiku, alebo v sieti vysypané do nákladného auta, kde sa trepú jedna na druhej, stojím neschopný slova.
Ako šieste som vylúčil morčacie. Stál som v pokoji na križovatke v mojom rodnom meste a čakal na zelenú pre chodcov, keď predo mnou zastalo osobné auto s prívesom, kde na 2 metroch/> štvorcových bolo napchatých asi dvadsať moriek. Krídlo jednej cez hlavu druhej, nohy tretej na tvári štvrtej a hlava piatej vykúkajúc z oka pletiva bola odkvecnutá neživotom. Predstavil som si samého seba natlačeného na desiatky ďalších ľudských tiel v stiesnenom priestore neschopného pohybu. Stál som tam, díval som sa na zmesku tiel neschopný slova.
Ako posledné som vylúčil kuracie mäso. Asi pred dvomi rokmi som videl na Discovery dokumentárny film o „výrobe“ hydinového mäsa. Hovorím „výrobe“ lebo inak sa to nazvať ani nedá. Kura stojí absolútne obmedené v pohybe, hlava je uchytená v dvoch protismerujúcich plechoch, zrno padá do hrdla a po dosiahnutí predpísanej hmotnosti sa vyklopí dno, otvorí sa zovretie držiakov a kura padá na bežiaci nekonečný pás na konci ktorého ho čaká smrť. A potom náš stôl. Moja stará mama vychovávala kura pol roka, tu ho máme hotové za pár týždňov.
Až po vylúčení šiesteho som pochopil, že u mňa nejde o druh mäsa, ale o živých tvorov všeobecne.
Som vegetarián, ale neodsudzujem nikoho za to, že mäso nevynechá zo svojho jedálnička, je to jeho vec. Možno sú pravdivé argumenty o zdravom stravovaní a možno nie. Ja som mäso vylúčil. Asi nie som zdravší, ale nie som ani viac chorý. Jediné čo mi pribudlo sú starosti so zháňaním vegetariánskej stravy-ale to je o inom.
Argumenty o tom, že veľa zvierat by ani nežilo, keby neboli určené na stôl ľudí sú smiešne. Takto totiž argumentujú zástancovia dostihov. Veľa koní by ani nežilo, pretože sú určené iba na behanie, a tým pádom sú inak neužitočné.
Akokeby život v akejkoľvek podobe bol podmienený iba užitočnosťou či neužitočnosťou pre korunu tvorstva. Ak by to tak bolo, asi by nás, ľudí, bolo na svete podstatne menej.
