Nedávno ma kontaktovala príjemná žena z redakcie časopisu „Nebyť sám“. Vraj si prečítala niektoré moje blogy a rada by jeden z nich použila v tomto dvojmesačníku. Keďže som si bol vedomý môjho súhlasu s Kódexom blogera najprv som vysvetlil tejto pani (volajme ju Janka), že to nie je celkom dobre možné iba s mojim súhlasom, ale musím požiadať o povolenie administrátora blogu. Začali sme spolu mailovo komunikovať, ako technicky zvládnuť samotné prebratie článku a súhlas vydavateľa. Požiadal som o povolenie prebratia článku do tlačenej verzie, ktorý som od administrátora aj obdržal (za čo mu patrí moja vďaka). Na to mi Janka zaslala mail, v ktorom vyjadrila potešenie, že bude môcť môj článok použiť v časopise a spýtala sa ma, či ich dvojmesačník poznám a či som ho už niekedy čítal.
Priznal som sa tak, ako je aj pravda. „Nie.“
No ešte v tú noc, doma, som zasadol k Internetu a nakontaktoval sa na adresu www.detskecentrum.sk v ktorom som našiel časopis „Nebyť sám“.
Toľko jednoduché, bezemočné, citovo prázdne a sivé fakty.
Listoval som v časopise, čítal, hltal a vstrebával príbehy. Povestná guča narážala do môjho jazyka skoro bezprestania a mne sa oči zaplavovali slzami prežívaného. Rozmazané písmenká mi skákali na obrazovke, behali od jedného okraja stránky po druhú, divo sa metajúc akoby v šialenom tanci až kým som prstami pravej ruky nestiahol z očí závoj sĺz.
Oprel som sa chrbtom o operadlo stoličky, zaklonil hlavu dozadu a díval sa na biely plafón nado mnou.
Aké to bolo šťastie, aký to bol rozmar, aká to bola náhoda? Alebo to naozaj takto malo byť? Naozaj sme si museli s manželkou všetko prežiť, aby sme mohli dnes zakrývať odkopaného človiečika, keď zakašle, aby sme mohli ráno pripravovať mliečko na raňajky, či aby sme mohli tancovať po tráve s malým vrecúškom bezhraničného šťastia na chrbáte a infantilne a bezhanby vykrikovať: „Hijó, hijó na koníčku....“
Videli a prežívali sme s manželkou všetko to trápenie okolo seba, ženy na udržiavanie pri rizikových tehotenstvách, ženy pri umelých oplodneniach, či ženy s očami plými sĺz, kľačiacimi pred oltárom spínajúc ruky k nebesám.... tak ako my...
A zatiaľ, na inom mieste, v detskom domove, potichu, v kúte duše vzlykalo a slzilo dieťa do čistotou voňajúceho vankúšika, s pästičkou zvierajúc kus paplóna pristískajúc si ho tesne pod bradu. Hľadajúc v hlávke odpovede na nezodpovedateľné otázky. V tichu noci, samé so svojim pocitom viny, či s neotrasiteľnou bariérou pocitu krivdy.... Niekto mu uprel základné právo dieťaťa, právo na milujúcich rodičov, právo na pocit blízkosti, právo na tiché odpočívanie v náručí, cítiac na hebkých vláskoch dych otca, či tak silné, srdcom tlčúce, objatie mamy.
Tieto dva obrazy, pod oltárom kľačiacej ženy a opusteného dieťaťa, sú ako rozlámené časti jednej skladačky, jedného príbehu, jedného tak zarážajúco jednoduchého hlavolamu.
Chcem dieťa....
Chcem mamu....
Žijeme vo svete s prebytkom informácií, pôsobiaceho chaoticky, neurovnane, no stačí vedieť čo hľadáme a zrazu je to jednoduché.
V súvislosti s čítaním dvojmesačníka „Nebyť sám“ mi napadá jedno slovo.
Úcta.
Je to akoby iný svetadiel. Svetadiel lásky, ako spieva kapela Elán. No táto láska nie je iba chémia. Táto láska nie je len slovo. Je to pojem, je to čisté, prekrásne, povznášajúce, je to o dávaní, poskytovaní, prijímaní, obojstrannom v dokonalej harmónií. Osudy ľudí, bojovníkov, ľudí pripravených a odhodlaných prijať dar. Starať sa a poskytnúť lásku, domov, objatie, teplé ruky, bozk.... Ľudí, ktorí si už dávno odpovedali na jednu zo základných otázok. Každý po svojom a predsa rovnako.
Čítam články, dívam sa na fotografie. Snímam pomyselný klobúk, skláňam sa v pokore. V bezhraničnej úcte, uvedomujúc si skutočný zmysel života.
Vychovať dobrého Človeka.
