Som obyčajný pracujúci človek a píšem o obyčajných veciach. Starám sa o svoju rodinu a som nesmierne šťastný, že sa zatiaľ každé ráno budím živý a zdravý. Verím v ľudský rozum v jeho najanalytickejšej podobe, verím v ľudské srdce v jeho najláskavejšej podobe a verím v ich dokonalú spoluprácu. A verím vo vetu „Ži a nechaj žiť.“ Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Rodinná dovolenka v júli 2011 zostane v mojej pamäti navždy. Ani nie tak pre ňu samu, aj keď čas trávený s rodinou je pre mňa priorita číslo jeden, ako skôr pre to, čo som sa počas nej dočítal. Sediac na lehátku pozorujúc svoje deti ako šantia v bazéne, hľadiac cez v lone zloženú knihu na detskými rukami špliechajúcu vodu sa mi pomaly menil „svetonázor".
„Olympijská zlatá medaila je dôkazom toho, že niekto spravil úplne zbytočnú vec lepšie, ako ostatní.“ Joseph Heller. Iba by som doložil, že nejde iba o olympiádu.
Viete si predstaviť, že by ste si šli do požičovne náradia požičať si miešačku a pracovník požičovne by sa Vás spýtal. „A čo idete stavať?" Vy vo svojej naivite odpoviete „Áááále, garáž." „Koľko môže taká garáž stáť?" „No, asi aj 10,000 €." Poviete bezmyšlienkovite a aj sa čudujete čo to chce vedieť. „Tak za požičovné my zaplatíte 100 € na hodinu." „Ale v letáku máte napísané že od 5 €."
Začína to niekde v hrdle. Tlačí sa to von, ako guča z vaty. Nadvihne to jazyk, zamrazí čeľuste, a vybehne cez nos do očí. Vytisne slzu. Možno dve.
Ďakujem Natálii Blahovej za pomyselné nakopnutie. Možno naše skúsenosi a postoje pomôžu ľuďom ktorí nad tým premýšľajú.
Ach, Pane na nebi odpusť svojmu nehodnému synovi použitie takéhoto slova v súvislosti s ľudmi, no inak sa mi nedá, iné vhodnejšie slovo som nenašiel, aj keď som hľadal naozaj zúfalo, natískalo sa mi mnoho iných, no ešte surovších, ešte dehonestujúcejších.....
